Prvý rok za mnou

Dnes je tomu presne rok, odkedy som sa prisťahovala do Švédska. Pamätám si ten deň úplne presne, letela som z Krakowa (to mesto je moja srdcovka), čisto náhodou jedna z mojich bývalých spolubývajúcich aj s mamou letela do Štokholmu tým istým letom. Pamätám si, ako sme celý čas žartovali a boli sme strašne hlučné, a robili troll fotky v lietadle...

Monika prepáč XD

...a najväčší dojem na mňa urobilo pristávanie. Nad Švédskom bola hmla (btw, doteraz, kedykoľvek som sa sem vracala, tak ešte nikdy nebolo inak než hmlisto :P sprosté počasie). Začali sme pristávať, a po chvíli sme sa predrali cez hmlu a zbadali zem. Niečo také som naživo a asi ani v telke nikdy predtým nevidela. Žiadna súvislá pevnina pod nami nebola, iba malé, husto vedľa seba „vyrastené“ ostrovčeky, vykúkajúce z mora. Zelené bolo všetko a bola to najzelenšia zelená zo všetkých zelených. Na každom z ostrovčekov svoju životaschopnosť dokazovalo pár vysokých stromov, pomedzi tými priam svietili malé červené domčeky, presne také, aké ste v detstve videli u Emila z Lönnebergi alebo Pippi (tie sú tu všade. Myslela som, že ich nájdem iba v skanzenoch a podobných vyhnanstvách, ale prisahám, sú VŠADE). Sem-tam do vody vytŕčalo malé mólo a pri ňom člnok. Nikde nikoho. Moja spolubývajúca sedela za mnou a hovorila niečo v štýle, že hoc to tam vyzerá neuveriteľne pokojne, aj tak im tam stále lietadlá rumázgajú nad hlavami a domáci nemajú nikdy pokoj. A dodnes si s úsmevom spomínam aj na svoju reakciu... „Monika cicho mňe še tu pači“ (Monika ticho, mne sa tu páči).

Do Švédska som prišla úplne nepripravená na život, ktorý mal prísť. Nevedela som variť, následne ani nákupy jedla pre mňa nemali žiaden zmysel, práčka bola pre mňa pekelný stroj s nevypočítateľnými intenciami, nepila som kávu, nedokázala som presedieť ani päť minút v kuse pozerajúc film, nevedela som hrať žiadne počítačové hry (posledné tri vymenované činnosti sú na prežitie švédskej zimy nevyhnutné, až esenciálne), nevedela som nič plánovať pre dvoch (som jedináčik, dovtedy som vždy bojovala iba za seba a na život v partnerstve som nemala ani len nábeh na návyk), nechcela som sedieť po večeroch pri tlmenom svetle pri sviečkach (ďalšie hlúpe švédske must), nakupovať v Ikee, po švédsky ani ceknúť... A mnoho ďalších, samozrejme.

Myslela som, že na to, aby sa tu človek prispôsobil, musí sa snažiť čo najviac pripodobniť domácim. A jednak nie. Čo som musela, to som sa naučila, zvyšok je môj customize. Človek by nikdy nemal zaprieť samého seba, len aby „vyzeral normálne“. Ukázalo sa, že Daniela sa môže naučiť nový jazyk, ale nemusí začať liať do seba kávu litrami len preto, lebo každý naokolo to tak robí. Že si môže namontovať tie najžiarivejšie žiarovky do lampy, ale to iba preto, aby lepšie videla na úsmevy známich, s ktorými si môže zahrať novú hru, ktorú sa naučí. Nie každý krok dozadu znamená ustúpiť a uskromniť sa :) občas práve krokom dozadu môže človek získať.

...vraj človek sa najrapídnejšie a najpozorovateľnejšie mení za prvé roky svojho života. Ja sa však doteraz občas cítim ako malé dieťa, učiace sa a objavujúce niečo nové, niečo, čo vyvolá úsmev na tvári a dokonca aj na srdci a doširoka roztvorí oči. A som veľmi šťastná (mimochodom, nedrogujem XD). And I´ll never stop wondering. Zvedavosť je to najúžasnejšie, čo mi z detstva ostalo.

“You have to live spherically - in many directions. Never lose your childish enthusiasm - and things will come your way.”

Federico Felllini

Aaaaa ešte jedna vec, feel free to comment, a ak nechcete premeškať ďalšie posty, môžete "lajknúť" facebook stránku https://www.facebook.com/SWEmingrantKa , alebo sa môžete dole prihlásiť e-mailom na odber :)
Ďalší post v utorok :)

Kíp smajlík! :)